• Polstoročie našej školy - spomínanie

• Škola – to je o kráse písmen a správnosti čísel. Škola – to je o múdrosti slov a bohatstve myšlienok. Škola – to je o sile ducha a šikovnosti tela. Škola – to je o symbióze žiakov a ich učiteľov. Je to živý organizmus.

  Dovoľujem si povedať, že naša škola takým živým organizmom je.  Už 50 rokov vzdeláva i vychováva. Dáva základy všetkého, čo ľudstvo objavilo, vynašlo a vytvorilo.  A čo je merítkom jej úspešnosti? V prvom rade sú to jej učitelia a zamestnanci. Obetaví, neúnavní, optimisticky naladení. Od tých, čo učia abecedu, po tých, čo pripravujú na prijímacie skúšky. Ľudia, ktorí si vážia svoju prácu a majú zmysel pre zodpovednosť. Vedia pochopiť detskú dušu i nastaviť správnu latku náročnosti.  Ak treba, tak aj zástupcovia rodičov. Pohladia, pochvália, usmernia.  Rozdávajú múdrosť, rozvíjajú talenty. Denne tlmia svoje vlastné problémy, lebo riešia iné, často väčšie tých, ktorí im boli zverení.

              Druhým merítkom úspešnosti školy sú jej žiaci. Chválou školy sa spravidla stávajú víťazi súťaží, pretekov, olympiád. Áno, máme celý rad takých úspešných žiakov. Ale najväčším úspechom našich žiakov sú predsa len ich každodenné víťazstvá. Nad nechuťou, strachom, nevedomosťou, postojom k predmetu. Ich úspechom je prekonávanie zvedavosti  a prístupnosť všetkému novému. Je pekné pozorovať, ako sa učia myslieť i tvoriť, ako sa i vďaka škole učia chodiť v živote.

              Polstoročie v živote našej školy je dôvodom na malé zastavenie sa, na spomienky, na stretnutia. Počas svojej existencie prešla mnohými zmenami. Zažila deviatich riaditeľov, vystriedala sa v nej viac ako stovka učiteľov. Každý z nich  v nej zanechal svoju pečať. Menila svoju vonkajšiu podobu i vnútornú skladbu. V súčasnosti je právnym subjektom. Jej súčasťou je materská škola, školský klub detí a školská jedáleň.

              Pri príležitosti jej životného jubilea vyslovujem úprimné poďakovanie všetkým pedagógom i zamestnancom školy, ktorí tu pracovali a pracujú, žiakom, ktorí ju zviditeľňovali a zviditeľňujú  dosahovanými úspechmi, rodičom, ktorí pomáhajú pri realizácii jej aktivít, zriaďovateľovi – Obci Hladovka, na čele s pani starostkou Máriou Kendralovou,  ktorej nie je ľahostajný osud školy a všetkým ostatným, ktorí sa počas  50 ročnej histórie podpísali pod dobré meno a vynikajúce výsledky Základnej školy s materskou školou v Hladovke.

              Želám našej škole jej ďalší rozkvet a pokračovanie skvelých úspechov na poli  výchovy a vzdelania.

  PhDr. Gabriela Pajdučáková, riaditeľka ZŠ s MŠ Hladovka

   

  JE ČAS SPOMIENOK...

  Desať rokov (1976 - 1986) je dlhá doba na získanie spomienok, ale ďalších 27 rokov ešte dlhšia na ich zabúdanie a jedna strana veľmi málo na ich zapísanie. Útržkovite aspoň zopár z tých, čo utkveli v pamäti. Medzi tými prvými pre 29 – ročného „mešťana“ je to rola pomocníka pri mláťačke v prachu horúceho leta u p. Kovaľáka, vtedajšieho predsedu MNV. Ale aj posledná veta na protokole z preberania funkcie od predchodcu p. riad. Jakála: „Čiže nič nechýba.“ Samozrejme k tomu spomienky na kolegov, zamestnancov školy, obyvateľov obce. Vo sne by mi nebolo napadlo, že sa stretnem naživo s dievčaťom z čsl. desaťkoruny p. Martou Cisárikovou, rod. Lajmonovou, takmer rok mojou zástupkyňou, ktorú akademická maliarka M. Medvecká asi ovplyvnila k štúdiu výtvarnej výchovy.

  Nezabudnem na GORAL, srdcovú záležitosť p. uč. Petra a Anky Jurčiovcov, ich oduševnené učiteľovanie, Ankin zmysel pre humor a dobrú náladu, Petrove skúsenosti či dobré rady pre mňa, začiatočníka vo funkcii. A k tomu zástupca p. Jozef Šlauka, ktorý dokázal zabezpečiť pomocníkov z radov rodičov, ale aj v montérkach so skrutkovačom či kliešťami nahradiť neexistujúceho údržbára.

  Keďže prihraničná Hladovka nebola pre učiteľov najlákavejšia, s úctou si spomínam na všetkých, aj tu nemenovaných, či už s kvalifikáciou alebo absolventov gymnázií. Uvediem „stálice“ – napr. dochádzajúcich pp. L. Lenčuchu, C. Moresa (spoľahlivý matematikár, lebo tí nám často chýbali), O. Borovú, M. Mažáriovú, atď. Prístavba bukasovej už neexistujúcej budovy, zavedenie ústredného kúrenia do bytovky a iné aktivity sú veľkou zásluhou p. K. Škvareka, vtedajšieho predsedu MNV, podnikavého a vzácneho človeka. Ako poslanec a člen Rady MNV rád spomínam na mnoho ďalších poslancov a funkcionárov, na pomoc JRD „Goral“ v Suchej Hore aj prostredníctvom obetavého človeka, vtedajšieho podpredsedu p. B. Brnušáka z Hladovky. Zabavili sme sa aj na rôznych oslavách v ZŠ, ktoré si neviem predstaviť bez vtipných a trefných príležitostných častušiek básnicky nadanej a spoločenskej p. M. Brnušákovej, predsedníčky SZŽ. Dobrú náladu mi aj po rokoch vyvolávajú spomienky na našu veselú a vtipnú školníčku p. M. Kubicovú, spomínam na naše kuchárky, napr. pp. Harmatovú, Kubicovú a iné. Aj o niektorých stránkach histórie obce som sa dozvedel od sčítaného p. K. Greštiaka, predsedu ZRPŠ.

  Škola bola a je pre deti, vtedy žiačky a žiakov zo všetkých troch obcí. Mal som ich rád a rád si na nich spomínam. Pripomínam aj niektoré zo zaujímavostí: Napr. vďaka A. Jurčiovej sme integrovali v 1. roč. aj bez odporúčaní jedno dieťa s úspešným výsledkom. Vďaka učiteľke matematiky PaedDr. B. Pardupovej sme preradili v priebehu šk. r. dve talentované deti z 5. do 6. roč. Pekne a neformálne sme spolupracovali s MŠ (riad. p. T. Sabelová). Rád si spomínam na mnohých ďalších vzácnych ľudí – zanieteného ochrancu prírody p. Brnušáka (brata B. Brnušáka), ktorý dokázal uchrániť vzácnych dravcov, monitoroval príchod bocianov. Alebo obetavých riad. ZŠ 1. – 4. r., p. E. Šprlákovú v Suchej Hore, p. J. Prišegema vo Vitanovej. V prospech hladovských aj oravských detí a obcí mnoho dobrého urobila aj nebohá školská inšpektorka Emília Dudzíková, na ktorej pomoc som sa mohol plne spoľahnúť. Ďakujem všetkým, s ktorými som sa stretol a dobre sa s nimi cítil a prosím o prepáčenie, ak som niekomu, hoci nechtiac, ublížil.

  PaedDr. Miroslav Pastorek, býv. riad. ZŠ v r. 1976 – 1986

   

  TRIDSAŤŠESŤ ROKOV NA JEDNEJ ŠKOLE

  Ako som sa dostal na Oravu, ja rodák z Trsteného z okresu Liptovský Mikuláš? Nuž bolo to jednoduché. Chcel som spoznať Oravu, ľudí, prírodu, dedinské školy.

  Po ukončení vysokoškolského štúdia na Pedagogickom inštitúte v Martine som sa na vlastnú žiadosť prihlásil na Oravu, aby som oboma nohami skočil do života, žiť ho naplno, aby sa naplnili moje túžby a predstavy o učiteľskom povolaní. To som vtedy ešte netušil, že moje dievča, neskôr manželka, bude Oravčanka. A tak sa celý môj aktívny učiteľský život odohral za katedrami dedinských škôl Oravy.

  Po ročnom pôsobení v Dlhej na Orave a Novoti som sa chcel oženiť. S budúcou manželkou som hľadal miesto s bytom. Našli sme ho práve v Hladovke. Na Novej ulici bola vtedy len učiteľská bytovka, šopy, jasene, poľná nespevnená cesta, keď popršalo, boli len kaluže a blato. Ale pre nás mladomanželov to bolo najkrajšie miesto na svete. Hneď pred učiteľskou bytovkou bola škola, ihrisko, aj priestranstvo na šantenie detí. K tomu ten opojný vzduch, ticho a pre nás očarujúca panoráma Roháčov. Písal sa vtedy rok 1967.

  ZDŠ v tých rokoch mávala 260-300 žiakov. Do Hladovky ako spádovej obce dochádzali žiaci aj zo Suchej Hory a z Vitanovej. Najväčším problémom bola dochádzka do školy. V jesenných a jarných mesiacoch chýbali žiaci aj dva-tri týždne, lebo pomáhali pri poľných prácach. Napríklad pri zbere zemiakov sa musela zúčastňovať celá rodina, aj školopovinné deti. A nielen kvôli zemiakom, ale aj preto, že museli pásť dobytok. Vzťah k pôde, k tomu, čo sa na nej urodí, je veľmi, veľmi silný. Je to pochopiteľné. Situácia bola o to zložitejšia, lebo tretina chlapov chodila za prácou na týždeň, dva, či mesiac do Prahy, Banskej Bystrice, Ostravy. Keďže žiaci pomáhali rodičom pri poľných prácach, mali málo času na učenie, preto ťažiskom práce učiteľa bola práca na vyučovacích hodinách. K čomu sme vychovávali našich žiakov? Vychovávali sme ich k pracovitosti, vytrvalosti, zodpovednosti, samostatnosti, lebo všetky tieto vlastnosti sú známkou úspešného napredovania aj v živote. Akí boli žiaci v minulosti? Boli pracovitejší, vytrvalejší, skromnejší, slušnejší. Akí boli a sú tunajší ľudia? Tunajší človek je tvrdý, ale vďačný a srdečný, keď si k nemu nájdete cestu.

  V roku 1977 mi pribudla funkcia zástupcu riaditeľa školy, ktorú som vykonával dvadsať rokov. Pribudlo veľa starostí. Doteraz to bola „len“ starosť o žiakov v triede, teraz to bola starosť o všetkých žiakov školy, o stav budov, kotolne, ihrísk, pozemkov. Jednoducho o všetkých a o všetko. Musel som vedieť zastúpiť riaditeľa, učiteľa, údržbára, opravára, kuriča i školníka. S novou funkciou mi v riaditeľni pod písacím stolom pribudla i údržbárska taška s údržbárskym náradím...

  Rôčky bežali, kolegovia prichádzali i odchádzali, riaditelia sa menili. Piatim som bol zástupcom. Vybudovala sa nová škola, nová telocvičňa. Zlepšovali sa podmienky na vyučovanie, na šport a kultúrne podujatia. Boli školské roky pokojné i vážne, žiaľ i smutné, keď sme odprevádzali do večnosti našich žiakov, kolegov. Život je už raz taký. Nikoho neušetrí od boľavých a krutých rán osudu.

  Keď píšem tieto riadky, som už desiaty rok na starobnom dôchodku, ale aj cez 10-ročnú priepasť času sa mi rozbúcha srdiečko, keď sa spomenie Hladovka a moje pôsobenie v nej. Hladovka je stále môj druhý domov.

  Pri 50. výročí založenia školy, chcel by som  popriať „mojej bývalej škole“ veľa zanietených pedagógov a ešte viac žiakov, ktorí pochopia, že ich každý učiteľ s veľkou obetavosťou obohacuje o vedomosti a vedie k poznaniu dobra a krásy.

                                                                        Jozef Šlauka, býv. zástupca ZŠ

• ZÁSTUPCOVIA RŠ  PôSOBIACI  NA  NAŠEJ  ŠKOLE

• Cyril Mores 1962/63 až 1974, Marta Lajmonová, vydatá Cisáriková 1974/75 až 1977, Jozef Šlauka 1977/78 až 1986;1988-1989;1991 – 2001, Milan Ligoš 1986/87 až december 1987, Gabriela Pajdučáková 1989 – 1991, Jana Vlčáková 2001 - až súčasnosť

  
   

• Spomienkový rozhovor žiačky a mamy

• 1. V čom sa líši dnešná škola od tej v minulosti?

  V minulosti sme mali len hlavnú budovu školy a dielne boli umiestnené v starej obecnej škole pri kostole. Cvičili sme na chodbách. Žiaci mali väčší rešpekt pred učiteľmi.

   

  2. Aké sú pozitíva a negatíva súčasnej a minulej školy?

  V minulosti museli všetky deti doma pomáhať v maštali, aj na poli. Na učenie mali oveľa menej času, ale o to viac chuti. Dnes majú deti počítačové učebne, veľa informácií aj voľného času, no o učenie prejavujú oveľa menší záujem.

   

  3. Na ktorého učiteľa si najradšej spomínate a prečo?

  Často s vďakou spomínam na p. uč. Lenčuchu, Šlauku, Ondrejčíkovú, Lajmonú a iných, ktorí boli spravodliví, objektívni, mali pochopenie aj pre detské huncútstva, ale s nezbedníkmi si vedeli poradiť.

   

  4. Aký je váš názor na telesné tresty, používané v minulosti?

  Myslím si, že dobrý učiteľ vedel použiť telesný trest ako výchovný prostriedok, ktorý žiadnemu žiakovi neublížil, ale pomáhal deťom uvedomiť si, že aj v živote budú za všetky svoje chyby potrestané.

   

  5. Aký je váš odkaz pre súčasných žiakov?

  Využite ten krásny vek na svoj telesný i duchovný rozvoj, aby raz z vás boli dobrí a múdri ľudia.

   

  (žiačka Magdalénka Hutlasová sa pýtala svojej mamy p. Anny Hutlasovej)

       

Načrime ešte do spomienok našich rodičov

• • Starí rodičia si pamätajú, že  do školy chodili v zime, lebo cez leto bolo treba pomáhať rodičom. V triede bývala  veľká zima. Keď už nebolo čím kúriť, aby sa zohriali, potajomky rozlámali stoličku a tú spálili. Za to dostali trest. Trestali ich kľačaním na polene v kúte alebo museli  ostať po vyučovaní. Keďže ostávali v triede zatvorení sami, často utekali oknom, lebo doma by bol druhý trest za to, že neurobili, čo mali od rodičov prikázané.

    Cez prestávky sa radi hrávali na „Jánošíkov“. Často sa zabudli vrátiť na vyučovanie. Starší žiaci boli „Jánošíci“ a jeho pomocníci a mladší – pandúri. Ako trest, že sa neskoro vrátili na hodinu, museli stáť nastúpení v rade. „Jánošíci“ dostali päťkrát palicou a pandúri len tri.

                                                                                       Lukáš Šikyňa, 8.B

• • Do školy sa chodilo, len keď pršalo alebo v zime. Keď bolo pekné počasie, všetky deti museli pomáhať na poli, lebo rodičia gazdovali. Nečudo, že od školy si mnohí odvykli a nechcelo sa im chodiť ani vtedy, keď mohli. Občas si urobili „výlet“. Odišli z domu, akože do školy, ale namiesto toho sa partia chlapcov vybrala ku Jelešni, kde sa kúpali, a vyvádzali a keď bol čas vrátiť sa domov, pripojili sa k tým, ktorí išli zo školy. Dedko zase spomína, že ich v jednej triede bolo až 60. Hodinu telocviku mali na hlavnej ceste (dnes frekventovaná trasa do Poľska).

                                                        Simona Gallasová, 5.A

• • Moja starká, spolu s kamarátkami a riaditeľovou dcérou po hodine prírodopisu vložili kostre do zubov rožok. Za trest museli kľačať pred zborovňou. Ale asi kľačali málo, lebo na ďalší deň natreli Leninovu bustu indulonou.                                       Nikola Gallasová, 5.A

• • Môj dedko spomína, že v starej škole kúrili v peci a každý žiak mal doniesť jedno polienko. Počas hodiny chodili prikladať, aby bolo teplo.                                           Martina Greštiaková, 5.A

• • Babka spomína, ako sedávali v triede v drevených laviciach. Písali perom, ktoré si namáčali do kalamára. Tabuľu mali opretú o stenu. Neprezúvali sa, chodili obutí v tom, v čom prišli do školy, najčastejšie v gumákoch.

                           Lukáš Šprlák, 5.A

• • Dedko spomína, ako raz na písomke z matematiky mali vypočítať 5 príkladov. 4 z nich vypočítal, ale posledný už nevedel, tak napísal „NEVIEM“. Jeho spolužiak v lavici celú písomku odpísal a k 5.príkladu napísal: „ANI JA“. Tak pani učiteľka zistila, že odpisoval a dostal päťku.

                                              Ivana Šimalová, 9.B

• • Dedko si pamätá na jeden trest, na ktorý nikdy nezabudne: jedného dňa sa vracali z telocviku z ihriska okolo stavby kultúrneho domu. Na stavbe boli robotníci. On sa im pozdravil: “Pán Boh pomáhaj!“. Za to dostal trest: napísať 1000 krát, že sa má zdraviť „Práci česť!“

                                       Dávid Planieta, 8.B

• •